Erika Kučerova
Keď nás život učí byť ľuďmi
Včera som ešte bola tou, čo nevedela. Čo nepoznala pocit, keď niekto zostane stáť a iný sa pohne vpred.
Chodím si po svete a sajem z neho jeho krásu s očami otvorenými a čakajúcimi na môj zajtrajšok...Okrem toho nekonečný romantik, plný realistických náhľadov:) Zoznam autorových rubrík: Uletené haluze, Chvílky zamyslenia, Realita v plnej kráse, Návraty do detstva
Včera som ešte bola tou, čo nevedela. Čo nepoznala pocit, keď niekto zostane stáť a iný sa pohne vpred.
Ako sa tak snažím žiť v tomto našom slovenskom svete, stále sa musím pozastavovať nad niektorými vecami. Keď už všetko reformujeme, zdokonaľujeme a chceme dbať len na dobro občanov, prečo potom tí občania aj nevidia výsledky tohto snaženia?
Všetko okolo sa menilo, dokonca aj my, ale naše priateľstvo bolo rovnaké. Ani škola nás nezmenila.
Volám sa Jack. Pokiaľ si pamätám, väčšina hrdinov známych príbehov sa tak volala. Ja som však bol hrdinom iba jedného príbehu a tým bol môj život.
Hovorí sa, že nie sú dôležité slová človeka, ale jeho skutky. Pravdou však je aj to, že v živote môžeme urobiť hoc aj tisíc skutkov a predsa nikdy nenahradia tých pár slov, ktoré chceme počuť.
Vo svojom doterajšom bláznivom živote som si už dala toľko prekliatych predsavzatí, že si už ani nepamätám čoho všetkého sa týkali.
Včera som počula jednu krásnu vetu: Keď nám všetko vychádza, nikdy sa nepýtame, prečo je to tak, keď však nič nejde podľa predstáv, hneď sme pripravení v seba ľútosti sa vypytovať prečo práve my. Len zriedka však hľadáme tu správnu cestu z nepríjemností.
Toto je príbeh jedného prsteňa. Ľudia si myslia, že len oni môžu mať životné púte, ja vás však presvedčím, že to vôbec nie je pravda. Moje putovanie nebolo vždy ľahké a neraz ma zmenilo.
V živote túžime byť kadečím. Máme tajné želania a sny, ktoré sa však z väčšej časti nikdy nesplnia. Je naozaj úžasné sledovať ako sa dokážu meniť spolu s našim vekom.
Keď som bol malá, no malá, povedzme malá mladá.... Nebolo to ani tak strašne dávno, ale keď sme už dospelí, časy detstva sa nám zdajú síce krásne a bezstarostné, ale hlavne vzdialené. Z pohľadu dieťaťa však nie sú až také bezstarostné ako by sa možno zdali.
Takmer každý deň čítam v novinách a počúvam vo večerných správach, ako skvele napredujeme v reformách. Dokonca nám avizujú, že sme čosi ako supermani, lebo sme toho vraj už toľko dokázali priviesť na „správnu cestu“. Stále mi, neviem prečo, uniká význam tohto slovného spojenia. Vždy vo mne evokovalo síce neľahké putovanie, ale aj postupné, čo len málo významné, zlepšovanie. Žeby tomu už nebolo tak???
Sophia bola malou rebelkou už keď sa narodila. Ostatné dievčatá česali bábiky, Sophia trhala motýľom krídla. Ostatné dievčatá milovali ružové romány, Sophia milovala filozofiu. Ostatné slečny sa schádzali a rozhchádzali s priateľmi, Sophia mala schôdzky s pánom Keplerom, kde rozoberali heliocentrickú sústavu. Ostatné dievčatá zaspávali s pocitom šťastia z prvej veľkej lásky, Sophia zaspávala so sokratovskym presvedčeím o tom, že vie, že nič nevie. Zaujímavé bolo, že jej život vôbec nebol utiahnuty. Sophia mala rada spoločnosť, ale takú, ktorá by vedela aspoň to, že Archimedes nebol grécky bojovník. Jedného dňa sedela v akejsi kaviarni a zanietene študovala Nietzscheho, keď vedľa nej ktosi prešiel a povedal: "Neverím, že Boh je mŕtvy!" Ten muž bol iný ako tí, s ktorými sa stretávala. Ani sa nenazdala a bola z nej pani Xy. Svojho muža milovala, ale časom ich začala rozdeľovať práca. Unavovali ju nekonečné firemné večierky a túžila opäť stretnúť muža z kaviarne. Chcela muža v živote ktorého by bola aj philoSopia.
Povazujeme sa za modernych ludi a predsa si casto neuvedomujeme, ze vykonavame rituály ci zvyky, z ktorych mnohe maju povod v davnej minulosti.
Som vo veku, ktory je zvlast citlivy na niektore udalosti. Stale sa viac – menej hladam. Ci sa vobec niekedy dokonale najdem je otazne. Poznam osobu, ktora sposobom svojho zivota tvrdi, ze nie je tazke najst si svoje miesto v zivote. Riadi sa svojimi vlastnymi pravidlami, pritom sa neda povedat, ze by vyrazne porusovala tie, ktore su zakotvene v nasej spolocnosti.
Ako cele Slovensko a myslim, ze aj vela inych krajin v tejto dobe zije olympiadou, presnejsie hokejom. Jasne, ze aj ja som z tych, ktori si radi zahulakaju, ked vidia puk v superovej sieti. K tomu este fistulovite prejavy komentatorov a mate o zazitok postarane. Sustredene sledujem tu malu vecicku ako sa presuva z jednej strany na druhu a hadam by som niekedy aj svojim pohladom pomohla dostat ju do siete protihraca. Sem-tam sa mrknem aj mimo hracej plochy. Na vacsine podujati podobneho typu mi hned udrie do oci mnozstvo reklam, ktore sa uz podla najnovsej mody dokonca aj pohybuju, defiluju, len aby co najviac uputali a bolo ich tam co najviac. Ok, vsetci vieme preco su tam, ale... Reklama nas prakticky ovlada, pomaly uz neexistuje miesto, kde by sa nevyskytla. Paradoxom je, ze cim lepsia reklama, tym vacsi brak predstavuje vyrobok alebo sluzba, na ktory sa vztahuje. Preto by som chvela zlozit poklonu usporiadatelom tohtorocnych ZOH. Okolo ladovej plochy tentoraz mozme vidiet len decentny nazov hlavneho mesta ZOH doplneny elegantnymi farbymi. Talaianko opat raz dokazalo, ze je centrom elegancie.
V dnesnej dobe sme vsetci akysi prespekulovani. Zijeme v predstve, ze to co robime alebo vieme my je to najlepsie. Boze, kam sa podela sebakritickost?! Alebo lepsie slovo by mozno bolo ohladuplnost voci ostatnym. Klasicka veta v narvanych autobusoch je: ta dnesna mladez, ziadnu uctu voci starsim to nema a pod.
Byt hrdy je viac-menej trendom. Pestovat si ju je modou. Co to vsak je? Tazko povedat. Miestami sa stretáva az s pýchou a miestami sa celkom vytraca. Vtedy by sa mozno dalo hovorit aj o skromnosti. Pravdou vsak je, ze byt skromny, neznamena nemat hrdost. Byt skromny znamena byt hrdy pravom.Casto vsak byvame hrdi na nespavne veci, ci vlastnosti. Vo svojich utkvelych predstavach sa stavame otrokmi vlastnych tuzob a realita nam preteka kamsi medzi prsty. Prichadza zdanlivo netuseny pad z „neba vynimocnych“ a zbieranie poslednych zvyskov sebavedomia, ktore sa rozbilo o beton skutocnosti. Pritom by niekedy stacilo len spojit tie prsty a v rukach by nam zostali skutocne cnosti, zatial co nezmyselne zbytocnosti by odvial vietor.
Vyrástla som ako statne dieta v malej, no zase az taka mala nie je, dedinke pri jednom blizsie neurcenom okresnom meste. Od malicka pocuvam, ze je to len taka diera, kde este aj ta mucha nedoleti, lebo v polovici spadne. Takto to vnimaju niektore mestke mozgy, ktorych obmedzenost dosahuje nebotycne vysiny. Nechapte ma zle, nemyslim tym vsetkych mestanov.
Hovorí sa, ze rozhodnutie je zaciatkom niecoho noveho. V podstate to nove nie je ani dolezite. Samotne rozhodnutia patria medzi tie najdolezitejsie medzniky nasej existencie. Je lahke nechat sa unasat prudom, ked uz nase vnutro rozhodlo, ze skoci do tohto prudu.