Rozhodnutie, ktore rozhodlo

Dnesny clovek je bud materialista alebo cosi, comu sa hovori hracka v rukach spolocnosti.Denne stretavam ludi, ktori sa rozhoduju o tych najbanalnejsich veciach, ktori riesia svoje problemy, ale vzdy s ohladom na svoj prospech. Rozhodnutia v prevaznej miere znamenajú prínos. Ok, asi som nespravodliva, aj ja sa casto rozhodujem vo svoj prospech. Nie vsak vzdy. Vtedy mi opat preletia myslou casy, ked som sa bezstarostne santila na luke a nahanala motyle. Zivot bol iba hrou.Hrou bez prisnych pravidiel.Zalezalo len na tom, ci bude vonku pekne alebo bude prsat. Vsetky rozhodnutia za mna robili ini.Ini, teda ti mili ludia, ktorym sa hovori rodicia. Ale ta luka, kadial som bezala sa zrazu zmenila a ani ten motyl uz nebol motylom. Rozhodnutia klopali na dvere a bolo ich treba vpustit do zivota. Zistila som, ze je to poriadna drina. Niektore stali zato, ine - zvykneme im hovorit aj zivotne omyly, ci trapasy, formovali charakter. Cas vsak vsetko milosrdne prikryl jemnym zavojom. A svet sa tocil dalej... Dalej som sa predierala svojou cestou zivota. Znie to ako poriadny gyc, ale my v skutocnosti stale napredujeme, stale sa kamsi ponahlame. A v jednej nestrazenej chvili som sa ocitla na okraji priepasti. Vôbec nebola hlboka a nebola ani nicim zvlastna, dokonca neznamenala ani koniec, pretoze cez nu viedli dve cesty. Ta prva bol most. Ani nahodou neznamenal bezpecny prechod. Cesta po nom bola kratka, ale zdala sa byt neskutocne nadherna. Druha bolo take celkom obycajne lano. Velmi som tuzila prejst priepast po moste. Cakali ma na nom vzrusujuce chvile. S ocakavanim som stupila na most a pomaly kracala dalej. Bolo to presne take ako som si to predstavovala a mozno este krajsie. V poslednej chvili sa vsak kdesi v mojom vnutri vydralo z tych najhlbsich hlbin moje presvedcenie. S najvacsim sebazaprenim a z poslednych sil som sa obratila a doslova sa vliekla spat k okraju. Zisla som z mosta a po dlhej chvili, ktora pre mna znamenala nekonecne dlhy cas, som sa chytila lana. Cesta bola namahava a stale ma trapili spomienky na okamihy, ktore som prezila na moste. Ked som bola asi v strede zacal fukat vietor a lano sa rozhojdalo. A viete co? Ja som opat bola schopna dotknut sa mosta . Iba na chvilu, ale bolo to tak. S istotou uz viem, ze raz tu priepast prejdem a ani sa neobzriem, ale ten most navzdy zostane TYM MOSTOM. Je dost mozne, ze tych mostov a lan bude viac, ale ani jeden nebude rovnaky. A mozno raz predsa len prejdem po tom spravnom moste.