Nežné starosti malých hrdinov

Pamätám si ako sme s našou bandou riešili problém hrania basketbalu. Staršie a vraj aj skúsenejšie decká stále okupovali to kvázi basketbalové ihrisko, čo sme mali k dispozícii a tak sme sa rozhodli skonštruovať vlastné. Všetko to začalo hľadaním primerane rovnej plochy na záhrade, ktorá by, samozrejme, mala aj nejaký „bombový“ strom, na ktorý by sa dala pripevniť obruč. V rámci dostupných materiálov však nakoniec zvíťazilo vedro bez dna, poctivo nájdené na smetisku, ktoré sme natĺkli na strom. Po ukrutnom hľadaní sme dokonca našli aj loptu, ktorá sa doň zmestila. V krste nového ihriska už teda nebránilo absolútne nič. Zo začiatku zápasu bola ešte aká- taká snaha dodržiavať pravidlá, ale veľmi skoro a celkom bez zbytočných hádok sme si dohodli vlastné.
Slovo zápas v tomto prípade začalo nadobúdať iné kontúry. Táto hra totiž mala oveľa bližšie k ragby ako k basketbalu. Veľmi často sa totiž stávalo, že sa trištvrtina súperovho družstva vrhla na hráča a rvala mu loptu z rúk. Takže to zvyčajne vyzeralo ako kopa ľudí na sebe a lopta pod nimi. Asi to bude znieť nepochopiteľne, ale my sme tieto „boje“ milovali a nikomu neprekážalo, že si občas narazil prst, schytal lakťom do hlavy tak, že videl Veľký i Malý voz v jednom záprahu, že škrabance boli faktom každodenným a že neraz bolo treba zastavovať krvácanie z nosa (väčšinou v mojom prípade).
Rodičia síce najprv protestovali, ale keď videli, že sa tam v skutočnosti nebijeme, nejako to už len predýchali.
A tak sme vyriešili problém, na riešenie ktorého sme boli hrdí ešte aj po rokoch, keď nám ten náš skvelý, vedrom obitý, strom, odpílili.