Vždy to bolo rovnaké. Chvíľka radosti, či akéhosi zadosťučinenia nad úspešným štartom a potom predpokladaný návrat do mútnych vôd.
Stále však pre mňa zostáva záhadou, prečo pri niektorých veciach dokážem byť naozaj silná a pre niektoré si musím znovu a znovu žmýkať šaty.
Úplne najzáhadnejšie na tom je to, že ma moje predsavzatia prepadávajú v tých najnevhodnejších a najmenej očakávaných chvíľach. A potom čosi-kamsi zase "stojím na kolejích, které nikam nevedou", prípadne "mé lásce na cestu" hraju a volám.
Niektoré záhady asi musia zostať záhadami.
Nabudúce si namiesto ďalšieho predsavzatia radšej ľahnem do trávy a budem sa ticho dívať ako vietor odnáša zase jedno zbytočné snaženie sa o nemožné.