Možno by sa dalo povedať, že to tak bolo lepšie, ale...nebolo. Všetko treba prežiť.
Nikdy som sa nad tým nejako zvlášť nezamýšľala, myslela som si, že viem, čo sa vtedy cíti. Veď to poznáte. Stále si myslíme, že dokážeme aj nemožné. Že vieme pochopiť.
Zatiaľ čo väčšina ľudí cíti ľútosť a pocit straty, ja som cítila hnev. Isteže mi to nebolo jedno, ale keď som to do hĺbky prebrala, prišla som na to, že nič sa predsa nekončí, ale presúva do inej roviny. Každým dňom zisťujem, že do oveľa lepšej.
A čo ten hnev? Aj ten kamsi upadol. Na začiatku nebolo vôbec jednoduché prežrieť, že som to tentoraz nebola ja, ktorá sa pohla vpred. Neboli to moje pravidla, ktoré sa dodržiavali.
Niežeby som si myslela, že som čímsi výnimočná alebo niečo podobné, len som skrátka nečakala, že sa mi niečo také prihodí. Vždy som to bola ja, kto z „boja“ odchádzal „víťazne.“ Aj keď TENTO „zápas“ nemá víťazov ani porazených, len spolubojovníkovJ
Človek rastie skúsenosťami, ktoré mu život prináša. V tomto je život naozaj zvláštny. Hladká nás, bije, prináša, berie, ale hlavne učí. Učí nás byť silnejšími a lepšími.