Bol som pyšný na svoju manželku a tri deti. Všetko šlo tak neuveriteľne rýchlo a ja som sa zrazu ocitol v kostole a vedľa mňa kráčala k oltáru moja najmladšia dcéra. Život bol taký krásny, až kým si moju milovanú nevzal neúprosný čas. Ešte dlho potom som počul v hlave ten strašný zvuk hrúd padajúcich na truhlu. Raz som kdesi počul, že kým nepočujete tento strašný zvuk, ľudia pre vás nie sú skutočne mŕtvi a nič nie je konečné. A ja som si konečne v plnej miere uvedomil význam týchto slov.
Ale človek hoci tomu neverí, prežije všetko. Moja krásna rodinka mi bola veľmi veľkou oporou. Čas sa však nemaznal ani so mnou. Ako vnúčatá rástli, moja sila slabla. Jedného dňa som sa rozhodol a požiadal, aby ma deti umiestnili do penziónu pre dôchodcov. Nebolo to ľahké rozhodnutie, ale myslím, že správne. Už som nebol tým mužom, čo zvládol všetko sám. A tak som trávil dni primerane svojmu veku a silám. Nakoniec to nebolo ani také zlé. Mal som veľa priateľov a moja rodina chodila často za mnou.
Jedeného dňa prišla nová obyvateľka. Vyzerala zmorená životom, čomu iste nemalou mierou prispeli aj jej deti, ktoré ju blahosklonne vyprevadili z domova. Videl som ju len zozadu, ale jej pohyby mi boli akési známe. Hľadel som na ňu a zrazu aj ona hľadela na mňa. A ja som spoznal tie veľké oči, do ktorých som tak často hladieval.
Opäť sme prežívali svoje detstvo. Roky kamsi ustúpili a my sme zrazu kráčali ruka v ruke našou zátokou a spomínali na časy, ktorých už nebolo.
Začala sa ďalšia etapa môjho života a len Boh vie ako dlho potrvá. K dokonalému šťastiu mi chýba len moja manželka, ale na tom už nič nezmením.